Reality show ako ponor do duše spoločnosti

Autor: Martin Vančo | 25.11.2016 o 14:19 | (upravené 25.11.2016 o 14:29) Karma článku: 10,36 | Prečítané:  7717x

Od septembra beží na Markíze reality show Ostrov, ktorá je adaptáciou jednej z najúspešnejších reality show na svete Survivor. Odlišnosti medzi nimi sú však až zarážajúco veľké a hovoria o nás viac, akoby sme chceli vedieť. 

Survivor je v Amerike pojem. Vysiela sa na CBS nepretržite od roku 2000 a v súčasnosti beží už 33. séria, mimochodom jedna z najlepších vôbec. Ako sa dokázal tak dlho udržať vo vysielaní? Podľa mňa v tom, že sa neustále vyvíja. Survivor nie je obyčajná reality show, je to mikrosvet medziľudských interakcií, v ktorom pomerne pravidelne vynikne nejaká osobnosť. Svet, v ktorom súťažiaci spoznávajú a prekonávajú samých seba. Je to obrovský sociálny experiment. Casting kopíruje z hľadiska sociálneho postavenia a osobností celkom hodnoverne celú americkú populáciu. Princípom súťaže je, že aj keď musíš na ceste za výhrou postupne povyhadzovať svojich súperov, zároveň potrebuješ ich podporu a v záverečnom zúčtovaní aj ich hlasy. Tento princíp robí zo súťaže zaujímavú sociálnu hru. Práve schopnosť budovať silné sociálne vzťahy a robiť strategické ťahy a veľké rozhodnutia so správnym načasovaním sú jediným overeným receptom na úspech. Kto to dokáže najlepšie, vyhráva. Nie je to tak aj v skutočnom živote?

Ako som už spomenul, Survivor sa vyvíjal. Na začiatku súťažiaci veľmi rýchlo pochopili silu koordinovaného hlasovania a začali formovať aliancie. Rozhodovala rýchlosť sformovania aliancie a lojalita v rámci nej. Postupne sa hra vyvíjala a menila a aliancie nahradili akési hlasovacie bloky, ktoré sa po každom hlasovaní preskupujú. Spoločným cieľom hlasovania je zbaviť sa strategicky silného protivníka. Súťažiaci dnes vypadávajú zo Survivora väčšinou bez toho, aby to predtým tušili. Hra je mimoriadne nepredvídateľná, ale v závere ostanú tí, čo ju hrali najlepšie.

Súťaž sa tiež vyznačuje veľkými kontrastmi a konfliktami - napríklad snahou o zachovanie si vlastnej morálky a udržanie lojality k svoju partnerovi vs snahou vyhrať. Kontrasty medzi ľuďmi, ktorí by sa v reálnom živote spolu ani nebavili, ale tu musia spolupracovať a vznikajú medzi nimi priateľstvá, ktoré musia v určitom bode zradiť. Ale skoro nikdy to neberú osobne, pretože je to súčasťou hry, teda niečoho väčšieho.

Ak je americký Survivor dobrým ponorením sa do duše spoločnosti, nastáva otázka, čo si potom myslieť o slovenskom Ostrove. Napríklad akýkoľvek pokus o hru vnímajú dotknutí súťažiaci strašne osobne až infantilne a stavajú sa nepriateľsky k osobe, ktorá sa o takúto hru snaží. Nie sú schopní a ochotní prekonávať osobné animozity v prospech sociálnej hry a spoločných cieľov. Väčšinu času v tábore si vypĺňajú intrigami, ohováraním a konfliktami. Vždy si vyberú v skupine najslabšieho, proti ktorému namieri celá skupina svoju nenávisť. Nikto sa nesnaží o vlastnú sebareflexiu. A zarážajúci je aj sexizmus viacerých súťažiacich, nad ktorým sa nikto nepozastavuje. Veľmi zle sa na to pozerá. Po pravde, v televízii to vyzerá ako banda exotov, ktorí sú možno aj v skutočnom živote pre svojich blízkych úplne normálni a pohodoví ľudia.

A nemyslím si, že to bolo len nepodareným kastingom, pretože kasting minimálne podľa rôznorodosti profesií či vzdelania približne odráža štruktúru spoločnosti.

Najsmutnejšie na tomto poznaní teda je, že tento mikrosvet medziľudských interakcií je asi skutočne obraz našej spoločnosti. Naozaj nie sme často schopní voči druhým prejavovať aspoň základný rešpekt a úctu. Akceptovať sa s chybami a hľadať na sebe niečo pozitívne. Naozaj sme krajinou, ktorá má vážne nedostatky v emociálnej inteligencii a v sociálnych zručnostiach. Napokon, podobné obrazy vidíme dennodenne v práci, medzi blízkymi, ale aj na našom celkovom postoji k menšinám alebo utečencom. Sme jedna z najmenej tolerantných krajín na v Európe. Ľudia sú rôzni, majú svoje špecifiká, ale napriek tomu musíme v tomto svete spolu existovať a spolupracovať, pretože ciele máme rovnaké. Chceme sa tu cítiť lepšie a mať sa lepšie. Chceme poraziť korupciu, chceme lepšie služby, lepšie prostredie na výchovu našich detí. Tak prečo sa nemôžeme vzájomne jednoducho viac akceptovať?  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

KULTÚRA

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.


Už ste čítali?