Zo slovenských politických strán sa otvorene hlási k nacionalizmu SNS, ktorá zároveň využíva pre svoje PR historickú tradíciu Slovenskej národnej strany. Prvá Slovenská národná strana vznikla v roku 1871 vôbec ako prvý a na dlhú dobu jediný, politický subjekt, ktorého program bol prioritne postavený na národnej agende. Aj keď si v nasledujúcich desaťročiach prešla obdobiami stagnácie, nikto nespochybňuje jej prínos v boji o sebaurčenie slovenského národa. Vtedajšia Slovenská národná strana bola zastúpená slovenskou intelektuálnou elitou, čo len sotva možno povedať o tej súčasnej. Dokazuje to poslanec Lukáč, ktorý nechápe rozdiel medzi inštitúciou parlamentu a vlády. No nech už sedí v parlamente alebo vo vláde, jeho najväčší prínos na najbližšie štyri roky bude podpisovanie hokejok.
SNS však nie je jediná nacionalistická strana. Nacionálnu politiku si proti princípom európskej sociálnej demokracie osvojil Smer, ale úspešne s ňou operoval v deväťdesiatich rokoch aj Mečiar. Ako nacionalistickú môžeme označiť aj mimoparlamentnú SMK. Nacionalizmus týchto strán sa však odlišuje od nacionalizmu 19. storočia. Neslúži na budovanie národnej identity, ale je oportunisticky zneužívaný pre osobné ciele. Využíva akúsi malosť slovenského národa, neschopnosť prijať vlastné dejiny takými, aké sú a šovinizmus nielen voči iným štátom, ale dokonca voči obyvateľom vlastného štátu. Je potrebné budovať národnú hrdosť, šíriť osvetu o vlastných dejinách, ale nie spôsobom, akým ju robia súčasné politické strany.
Nacionalizmus je spätý so vznikom a formovaním národných hnutí, ktorých pôvod siaha do obdobia Veľkej francúzskej revolúcie. Boli to osvietenské myšlienky, ktoré začali búrať feudálny systém a stavovskú spoločnosť. Člen stavovskej spoločnosti vnímal svoju vlastnú identitu viac cez svoje sociálne postavenie alebo konfesiu, než cez národnú príslušnosť. Napríklad ako poddaný sa vymedzoval voči svojmu pánovi, alebo ako katolík voči evanjelikovi, kresťan voči moslimovi a pod. (Mimochodom z toho dôvodu je smiešne hovoriť o obyvateľoch Veľkej Moravy ako o starých Slovákoch.) Prostredníctvom nacionalizmu sa stotožňujeme so svojou novou národnou identitou. S postupným oslabovaním stavovskej spoločnosti a jej nahradzovaním spoločnosťou občianskou, sa národná identita stáva dominantnou. Proces uvedomovania si národnej identity a formovania slovenského národa prebiehal predovšetkým v devätnástom a v prvej polovici dvadsiateho storočia.
Nemali by sme zabúdať, že nacionalizmus mal v procese formovania národných štátov aj svoju odvrátenú tvár. Britský, či francúzsky nacionalizmus viedol ku drastickej koloniálnej politike, nemecký nacionalizmus je zodpovedný za dve svetové vojny, izolacionistická hospodárska politika štátov po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy, nakoniec krízu len prehĺbila. Toto sú dôkazy, že nacionalizmus produkuje vojnu, vykorisťovanie, nenávisť a biedu.
Vznikom Slovenskej republiky sme si definitívne vybojovali náš národnooslobodzovací boj. Dnes už nie je potrebné obávať sa maďarizačnej politiky Uhorska, diktátu Berlína, Moskvy, či pražského centralizmu. Nie je potrebné sa obávať ani Orbána či Csakyho. Nacionalizmus vystriedala spolupráca, zbližovanie kultúr a národov. Je v súčasnej dobre naďalej potrebné voliť strany, ktoré sa k nemu hlásia? Sotva